(podľa amerického inštitútu CiRCE)
Prinášame preklad textu z dielne Circe inštitútu, ktorý podobne ako Akadémia veľkých diel ponúka semináre k veľkým dielam, ale v Amerike. Joshua Gibbs na úryvku z Jany Eyrovej uvažuje nad tým, čo je znakom úžasného učiteľa. Nie je to tyran, ktorý ubližuje, ale nie je to ani učiteľ slniečko. Kto podľa Jany Eyrovej a Joshuu Gibbsa predstavuje úžasného učiteľa? Prajeme príjemné čítanie.
Keby som bol riaditeľom, ktorý robí pohovory s budúcimi učiteľmi na strednej škole, položil by som starším uchádzačom otázku: „S koľkými z vašich bývalých študentov udržiavate kontakt? Koľko absolventov sa s vami chce rozprávať aj potom, čo sa s vami už nemusia rozprávať?“
Ak by skúsený učiteľ povedal: „Žiadny,“ mohol by to byť koniec rozhovoru.
S akým učiteľom však chcú absolventi zostať v kontakte?
„Ideálny“ učiteľ dnešnej doby mi pripadá ako postava, ktorá je takmer navrhnutá tak, aby absolventov odpudzovala. Môže sa to zdať ako dosť obskúrne tvrdenie, hoci ako vysvetlenie by som poukázal na jednu ranú pasáž z Jane Eyrovej.
Jana Eyrová a dve učiteľky
V Lowoodskej škole Bronteová predstavuje čitateľom dva veľmi odlišné typy učiteľov:
(a) Slečna Scatcherdová bije žiakov palicou za to, že na hodinách neodpovedajú správne.
(b) Slečna Templeová kŕmi svojich študentov, keď sú hladní, a mierne opravuje ich chyby.
Jane opovrhuje slečnou Scatcherdovou, ale jej priateľka Helen Burnsová nie. Jedného dňa dostane Helen od slečny Scatcherdovej výprask a Jane je v mene svojej priateľky rozhorčená. Neskôr počas dňa sa spolu porozprávajú. Jane hovorí, že slečna Scatcherdová je „krutá“, ale Helen s tým nesúhlasí.
„Krutá? Vôbec nie! Je prísna: nemá rada moje chyby.“
Jane odpovie, že Helen nemá žiadne chyby, a Helen jej odvetila: „Tak sa odo mňa nauč, aby si nesúdila podľa výzoru: Ako povedala slečna Scatcherdová, som neporiadna; málokedy si dávam veci do poriadku a nikdy ich neudržiavam; som nedbalá; zabúdam na pravidlá; čítam, keď sa mám učiť; nemám žiadnu metódu; a niekedy hovorím, že podobne ako ty neznesiem, aby som sa podrobila systematickým opatreniam...“
Keď sa Jane pýta Helen na slečnu Templovú, Helen odpovedá: „Slečna Templová je plná dobroty; bolí ju, keď je na niekoho prísna, dokonca aj na toho najhoršieho v škole: vidí moje chyby a jemne mi ich povie; a ak urobím niečo, čo si zaslúži pochvalu, štedro mi dá moju mzdu. Jedným zo silných dôkazov mojej úbohej chybnej povahy je to, že ani jej napomenutia, také mierne, také rozumné, nemajú vplyv na to, aby ma vyliečili z mojich chýb; a dokonca ani jej pochvala, hoci si ju vysoko cením, ma nedokáže podnietiť k trvalej starostlivosti a prezieravosti.“
Jane sa pýta, či je Helen „za dobré“ so slečnou Templovou, a Helen odpovedá: „Áno, pasívnym spôsobom: Sama sa nesnažím, idem podľa toho, ako ma vedie náklonnosť. V jej dobrote nie je žiadna zásluha.“
V tejto scéne románu sa začína Janina duchovná premena. Keď sa Jane o mnoho rokov neskôr podrobí strašnému utrpeniu, aby prekonala pokušenie, je to vďaka Heleninmu vplyvu a učeniu. Dostala dvojitú porciu Heleninho ducha.
Úprimne by som bol zvedavý, keby sa o tomto úryvku z Jane Eyrovej diskutovalo na bežnom stretnutí učiteľov či vychovávateľov.
Slečna Scatcherdová je niečo ako čarodejnica, a keby som sa stal riaditeľom školy, kde učila, do obeda by bola preč. Môj záujem o tento úryvok nesúvisí ani tak so slečnou Scatcherdovou – od ktorej sa nemáme až tak čo učiť – ale s Heleninou zvláštnou kritikou slečny Templeovej.
Ideálna moderná učiteľka
Slečna Templová je v mnohých ohľadoch ideálna moderná učiteľka. Je milá, srdečná, priateľská, odpúšťajúca, povzbudzujúca, vychovávajúca, utešujúca, jemná, mierna a – ako Helen poznamenáva – len nie veľmi účinná pri vyučovaní cnosti. Prečo? Nuž preto, lebo odmieta pridať k svojej povahe vlastnosti ako autoritatívna, prísna a náročná.
Nemá vysoké nároky. Ľahko sa jej vyhovie. Vraví sa: „Nemáš, lebo nepýtaš.“ A keďže slečna Templeová od svojich študentov veľa nežiada, jej študenti jej veľa nedávajú. Netvrdím, že „povzbudzovanie“ a „náročnosť“ sú protiklady, ale mnohí moderní učitelia si myslia, že sú.
“Učiteľ nie je nad svojho študenta,“ hovorí dnešný pedagóg. Náš ideálny učiteľ stojí vedľa svojho študenta, vysvetľuje mu krajinu, ktorú majú obaja pred sebou, a povzbudzuje študenta, aby si vybral to miesto na obzore, ktoré sa mu najviac páči.
Sme presvedčení, že jediný spôsob, ako si žiaci obľúbia učiteľa, je, ak sa učiteľ bude čo najviac snažiť byť sympatický. Keby sa na škole vyučovalo karate, vyhodili by sme pána Miyagiho a jeho nezmyselné „navoskuj, navoskuj“ po piatich minútach. Príliš tvrdý. Príliš nezmyselné. Nie dosť priateľské.
Milý nie je automaticky úžasný
Mám 41 rokov a stále som v kontakte s niekoľkými učiteľmi zo strednej školy. Prvé slovo, ktoré by som použil na ich opis, nie je „priateľský“ alebo „starostlivý“, ale neboli ani drzí alebo zlí (vlastne, jeden bol).
Myslím, že najlepšie slovo, ktoré by ich opísalo, je „úžasní“, hoci to slovo nemyslím ako superlatívnu pochvalu. Myslím tým, že ma držali v úžase. Boli to väčší ľudia ako ja. Bolo v nich niečo tajomné, niečo vzdialené, niečo nepoznateľné. Ich cesty neboli moje cesty. Úplne som im nerozumel a vo veku šestnásť rokov som im ani nemohol rozumieť. Bolo v nich dokonca čosi zlomyseľné – niečo ako Santa Claus, ktorý nesentimentálne odsudzuje zlé deti hodné iba uhlia.
Ešte dlho po maturite som sa k týmto učiteľom vracal, pretože bolo treba vedieť viac. Nevyzradili mi všetky svoje tajomstvá. Neboli mi dôverne známi (a tak dôvernosť nikdy nerodila opovrhnutie). Mohli mi ponúknuť viac – a to, čo mohli ponúknuť, nebolo priateľstvo ani útecha. Dokonca by som ani nepovedal, že som chcel v prvom rade ich radu, hoci som ju hľadal. Skôr si myslím, že som od nich chcel dvojitú porciu ich ducha.
Ľudská skúsenosť je príliš rozsiahla na to, aby niekto mohol jednoznačne tvrdiť: „Každý učiteľ by mal byť presne takýto.“ Som si celkom istý, že existujú srdečné, povzbudivé, láskavé slečny Temple, ktoré sú absolventmi veľmi obľúbené (a často navštevované). A to je v poriadku. Domnievam sa však, že takýchto učiteľov je oveľa menej, než sme si ochotní pripustiť. Slečna Templeová je mnohá, ale nie je úžasná. Úžasné veci sú náročné, povznášajúce, pokorujúce a možno aj trochu desivé.
Postava z Jane Eyrovej, ktorú by sme mali napodobňovať, nie je ani slečna Scatcherdová, ani slečna Templová, ale Helen Burnsová, ktorej prístup k učeniu sa začínal vyznaním, nie naliehaním na útechu a povzbudenie. Jane sa Helen bojí, pretože jej ochota trpieť jej pripadá nadpozemská a nadľudská.
Keby však viac detí bolo vychovávaných k takému zmýšľaniu ako Helen, nepotrebovali by sme, aby každý učiteľ bol slečnou Templovou.
Joshua Gibbs pre CiRCE Institute
Pôvodný článok: https://circeinstitute.org/blog/signs-of-a-great-teacher/
Článok bol upravený pre potreby Akadémie veľkých diel a slovenského kontextu.
Uverejnené v spolupráci s CiRCE INSTITUTE, preložil Samuel Prílepok.
Comments