(podľa amerického inštitútu CiRCE)
Prinášame preklad textu z dielne Circe inštitútu, ktorý podobne ako Akadémia veľkých diel ponúka semináre k veľkým dielam, ale v Amerike. Joshua Gibbs v ňom obhajuje, prečo má zmysel, ba dokonca je dôležité učiť to isté dielo dokola. Zhrnúť to môže záverečná veta článku – Vrátiť sa ku klasike je ako vrátiť sa k priateľovi, ktorého ste nevideli posledné leto. Veci sú vždy trochu iné. Prajeme príjemné čítanie
V čase, keď píšem tento článok, som Frankensteina učil už asi tridsaťkrát, čo znamená, že som ho tridsaťkrát čítal nahlas. Jeden rok som učil tri sekcie druhákov, čo znamená, že – počas prvej hodiny – čítam nahlas desať strán Frankensteina, diskutujem o týchto stranách, prednášam o nich. Potom, keďže všetky tri sekcie držia krok, čítam tých istých desať strán počas druhej hodiny a tých istých desať strán počas tretej hodiny. A kladiem tie isté otázky, rozprávam tie isté príbehy, rozprávam tie isté vtipy hodinu za hodinou.
Väčšinu dní mi to opakovanie nevadí. Na klasických dielach je pozoruhodné to, že pri každom ďalšom čítaní, počutí či pozeraní sa môžete dostať o niečo hlbšie. Je to klišé a ja sa zaň ospravedlňujem, ale pri tridsiatom čítaní Frankensteina stále nachádzam nové veci, stále si všímam detaily a témy, ktoré mi pri desiatkach predchádzajúcich čítaní unikli.
Ak by bol človek odsúdený na to, aby niečo robil znova a znova, čítanie, počúvanie alebo pozorovanie klasických diel by bolo tým najlepším osudom, aký si môže priať.
A predsa sú aj dni, keď je opakovanie únavné, niekedy až na smrť. Sú dni, keď sa mi nechce vziať do rúk text, pretože daný úryvok nie je obzvlášť zaujímavý, alebo preto, že otázky, ktoré som položil predchádzajúcej časti, sa ukázali ako nezáživne. Alebo preto, že fyzická záťaž hlasného čítania sa na konci dlhého dňa stáva ťažšou.
Keď som bol žiakom, pamätám si na tie dni, keď som sa cestou do školy veľmi modlil, aby budova uprostred noci zhorela. Stiahol som okno a dúfal som, že zacítim dym. Ako dospelý si nikdy neželám, aby moje pracovisko zhorelo, ale niekedy mám zo školy rovnaký strach ako v detstve. Nie je to často, ale niekedy pomaly kráčam z prestávkovej miestnosti do svojej triedy a myslím si: „Už zasa nie. Prosím, už nie.“
Najlepšia diskusia aj napriek pocitom
Úprimne verím, aby to neznelo chválenkársky, ale predsa to poviem. Niektoré z najlepších diskusií a prednášok, aké som kedy viedol, boli predchádzané takýmto nepríjemnými pocitmi. Samozrejme, nie vždy, a aj po sedemnástich rokoch učenia ma vie dostať zlá hodina, zlý deň výučby alebo zlý týždeň.
Kľúčom k prekonaniu strachu z opakovania však nie je vymyslieť, ako urobiť knihu zaujímavou pre študentov, ale ako ju urobiť zaujímavou pre seba. V dňoch, keď má učiteľ strach z opakovania, je učiteľská výzva jasnejšia ako v dňoch, keď učiteľ upadne do rutiny.
Potreba skrytej pravdy a skúmania je oveľa zjavnejšia v prípadoch, keď učiteľ s odporom učí učivo. Táto potreba je tu vždy, ale ustupuje, keď učiteľ prirodzene túži hovoriť o tom či onom paragrafe alebo téme, a v takom prípade nie je potrebné vyhrotenie. Ale nuda, ktorú učiteľ pociťuje k učebným osnovám, je výzvou, ktorú musí vyriešiť – a musí ju riešiť, nie sa jej vyhnúť alebo ju obísť.
Ako si teda učiteľ udržiava zaujímavosť pre seba?
Považujem za samozrejmé, že každý dobrý učiteľ má pol tucta otázok, o ktorých by chcel diskutovať so svojimi žiakmi, bez ohľadu na to, či sa tieto záležitosti týkajú učebných osnov alebo nie.
Medzi hodinami učiteľ sleduje, ako sa odvíja život študentov, nielen ich priateľstvá a kamarátstva, ale aj malé intrigy a zrady, ktoré školu charakterizujú. Učiteľ vie o mnohých situáciách a drámach, ktoré sa v jeho škole odohrávajú: vie o študentoch, ktorí boli prichytení pri podvode. Pozná príbehy matiek a ich smiešnych výhovoriek za zlé správanie svojich synov. Vie tiež o tom, že jeho kolegovia sa niekedy javia geniálne, ale niekedy vyzerajú abolsútne nekompetentne. Nepochybuje o tom, že sa žiaci búria proti domácim úlohám, pretože presne vie, čo sa im nepáči. A v neposlednom rade pozná chod školy, jej starosti, ale aj radosti. Nemám na mysli škandály, ale „bolesti srdca a tisíce prirodzených otrasov“, ktoré sú školám vlastné a o ktorých učitelia žiakom sem-tam niečo pošepnú.
Každý deň sa učiteľ naučí niečo o spravodlivosti, odpustení alebo výčitkách svedomia len tým, že venuje pozornosť týmto drámam, komédiám, drobným hororom, ktoré sa musia premeniť na prednášky o Stratenom raji a Platónovej republike. Takto si to udržujete zaujímavé pre seba. Ak sa pozriete dostatočne pozorne, v ktorejkoľvek pasáži Frankensteina, ktorú dnes prednášate, je niečo o tom parkovacom mieste, na ktorom ste včera nemali stáť, lebo ste ho nezaplatili
A tínedžerská neistota, ktorej si bol svedkom dnes popoludní pri obede? E-mail, napísaný VEĽKÝMI PÍSMENAMI, ktorý ste dostali o druhej ráno za to, že ste tomu dieťaťu dali trojku z písomky?
Aj keď sa to nezdá, aj o tom si dokážete prečítať vo veľkých dielach. Učiteľ cnosti stojí pred svojimi žiakmi s knihou, skladbou, filmom či obrazom a nenápadne (alebo nie) spracúva niečo úžasné alebo poburujúce, čo videl, urobil alebo pretrpel predtým počas dňa.
Vo veľkých dielach je všetko
Klasická literatúra a umenie sa zaoberá večnými témami a nadčasovými bojmi, preto v jej knihách a dielach možno nájsť takmer všetko, čo učiteľa hlboko dojme. Učiteľovi stačí na začiatku vyučovacej hodiny urobiť inventúru svojej duše a zvážiť všetko, o čom ho jeho vnútro v poslednom čase požiadalo. A následne o tom uvažovať.
Učiteľ nemusí naťahovať kapitolu z Pýchy a predsudku, aby sa porozprával o žiarlivosti, klebetách, narušených vzťahoch s rodičmi, zmätených nádejách alebo o akomkoľvek nepríjemnom probléme, ktorý sa pred desiatimi minútami udial na prestávke. Je to tam všetko. Učiteľ naozaj nemusí prečítať viac ako päť strán Austenovej, Augustína, Vergília alebo Bronteovej, kým príde na nejaké prepojenie – zrejmé alebo skryté – na akúkoľvek záležitosť, ktorá mu už leží na srdci.
Po tom, čo ste dvakrát ráno učili tú istú kapitolu Jane Eyrovej, možno nemôžete rozprávať tie isté príbehy, ponúkať tie isté vysvetlenia, klásť tie isté otázky a rozprávať tie isté vtipy znova. V poriadku. Nemusíte.
Učiť tie isté diela znova a znova nemusí nevyhnutne znamenať učiť tie isté veci znova a znova. Klasické dielo je duchovný predmet – nie je to osoba, ale ani len vec. Je takmer cítiaca, a preto klasické dielo nikdy nie je celkom rovnaké, keď sa k nemu vrátite. Vrátiť sa ku klasike je ako vrátiť sa k priateľovi, ktorého ste nevideli posledné leto. Veci sú vždy trochu iné.
O čom teda chcete hovoriť? Tak to nájdite v texte.
Joshua Gibbs, CIRCE Institute
Článok bol upravený pre potreby Akadémie veľkých diel a slovenského kontextu.
Uverejnené v spolupráci s CiRCE INSTITUTE, preložil Samuel Prílepok.
Comments